reklama

Vrúcne slovo, pohladenie...

Z ťažka som brala cestu malými krokmi úzkou cestičkou dolu brehom, s nechuťou a nevôľou sa poberala k hlavnému vchodu masívnej budovy, krok po kroku, stále bližšie a bližšie. Už z diaľky som zazerala do okna starkinej izby nádejajúc sa pohľadu snáď ju tam zazriem stáť, vysmiatú, šťastnú, plnú elánu ako kedysi. Najradšej by som zobrala nohy na plecia a utiekla ďaleko preč od reality, ktorá sa mi hrozivo pohojdávala priamo pred mojimi očami.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Živo si pamätám na chvíle, kedy som ešte ako malé dievčatko spolu s ďalšími troma súrodencami a rodičmi vo vedení chodievala k starkým z mamkinej strany na gruľovky, všelijaké zabíjačky či iné jesenné radovánky. Stále sme sa tam stretli celá rodina v hojnom, kvetnatom počte...a poviem vám, bola to vždy riadna mafia! Hlava na hlave!

A práve takéto chvíle som vždy veľmi milovala...všetko zrazu klapalo ako malo, všade hurónsky smiech, ľudia, ktorých mam rada...

....skoré ráno, svieži vzduch, vôňa domácej praženice, chutný chlieb....všetky ženušky a naši zdatní otcovia sa chystajú na pole, babka začína vyvárať na obed, aby neskôr nasýtila hladné žalúdky po ťažkej práci, psy na ulici sa idú zjašiť, mačka sa moce pomedzi nohy, a my, všetky vnúčatá, deťúrence vyškerené na dedkovom traktore sa trkoceme na pole. Nezabudnuteľné chvíle....Keby sa dalo aspoň na chvíľu vrátiť čas, ani na moment by som nezaváhala....

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

O pár rokov neskôr...

Babka, kedysi tak svieža a vitálna žienka je ťažko chorá. Akoby ani nebola...minulosť a spomienky sa stali jej novým domovom, stratila cestu späť, späť do reality. Nespoznáva dcéry, nespoznáva muža jej života, ale jej neskutočne dobrá dušička a večný úsmev na perách jej pretrval. Hoci ma nespoznáva, vždy ma vybozkáva, vyobjíma a ja sa s láskou nechávam aspoň na malý moment uniesť do jej vlastného sveta...

Pohľad na starkého utrpenie mi spôsobuje veľkú bolesť. S nádejou v očiach kladie svoje dlane do tých jej, bezducho položených na sukienke napáchnutej nemocničným pachom. Dal by čokoľvek za malinký moment, aby starká aspoň na chvíľu precitla, vrátila sa späť do reality a spoznala svojho muža...Usadí sa vedľa nej, obdarí ju nežným bozkom na líce, pohladí dlane a hodiny nechávajúc za sebou ticho a nerušene čaká.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

28. marec 2012

„Mirka, rýchlo dôjdite, so starkou je zle!“, kričala mamka do telefónu. Jej panický strach a hrôzou presiaknutý hlas sa mi aj po niekoľkých mesiacoch stále rovnako ozýva v ušiach. Zložila som telefón, natiahla rifle, pretlačila sveter cez hlavu a bezmyšlienkovo sa náhlila preč.

Auto sme odparkovali na odľahlom parkovisku. Otec ma súril do kroku lamentujúc, že môžeme prísť príliš neskoro. Neprítomne, bez duše, s upreným pohľadom na masívnu budovu pred sebou, som však napriek nabádaniu svojho otca, naďalej postála pred Domom dôchodcov, zmätená, ustráchaná. Celá som sa triasla ako osika. Myseľ mi zaplavovali myšlienky na možnú starkinu smrť, zmáhali sa ma zlé predtuchy a hoc som sa z posledných síl snažila všetky tie katastrofické scenáre, ktorých súčasťou som sa mohla už o chvíľu stať, zatlačiť do hlbokého úzadia, stále si našli cestu späť a čoraz alarmujúco podrýpavali moje vedomie a roztriasavali mi žalúdok. Ak by ste práve prechádzali vôkol, sotva by ste vo mne poznali známeho, či osobu spred piatich minút. Všetka farba sa mi z tváre postupne vytrácala, pokožka bola belšia sťa krištáľový sneh čo sa práve belel pod lúčmi marcového slnka, výraz zdrvujúceho strachu, hrôzou nasiaknuté očí. Tak veľmi som si priala, aby to bol len zlý sen.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z ťažka som brala cestu malými krokmi úzkou cestičkou dolu brehom, s nechuťou a nevôľou sa poberala k hlavnému vchodu masívnej budovy, krok po kroku, stále bližšie a bližšie. Už z diaľky som zazerala do okna starkinej izby nádejajúc sa pohľadu snáď ju tam zazrieť stáť, vysmiatu, šťastnú, plnú elánu ako kedysi. Najradšej by som zobrala nohy na plecia a utiekla ďaleko preč od reality, ktorá sa mi hrozivo pohojdávala priamo pred mojimi očami. Nedokážem to však urobiť! Nemôžem ju predsa nechať samotnú! Odchádzala Láska, jej pohladenie, vrúcne slovo, úsmev, telo najmilšej osoby na svete, ktorá mi svojou nežnosťou a dobrotou ukradla srdce.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

18:30

" Prečo ma tu len moja milá nechávaš samú? Ty jediná si ma chápala tak dokonale, ty jediná si mi dávala to, čo som najviac potrebovala, bola si mi náplasťou na krvácajúce rany. A ono to naozaj šlo, rany sa mi postupne sceľovali, cítila som sa dokonale silná...a práve vo chvíli, kedy som si začala naivne myslieť, že sa môj život uberá tým správnym smerom, odchádzaš bez jediného slova preč. Boh mi ťa berie, berie mi Lásku..."

Miroslava Duranková

Miroslava Duranková

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...dcéra, sestra, sesternica, vnučka... Zoznam autorových rubrík:  Príbehy na pokračovanieSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu